S Pančuškou som sa zoznámila, keď som mala desať rokov. Pamätám sa na to veľmi dobre. Bola jar, všetko rástlo ako divé, stromy kvitli, drobné zelené lístky sa trepotali v teplom vetre. Slnko hrialo a vtáci vyspevovali. V ten deň som prvýkrát prišla na Ranč.

    Drevený zrub a stajňa ako z rozprávky, obrovské výbehy pre kone, jazdiareň a dookola kopce a vŕšky, hory a lúky, akoby civilizácia ešte ani nevznikla. Bolo tam nádherne.

   V stajni bolo sedem koníkov. Keď som vošla do dverí, všetky na mňa pozerali. Niektoré zafŕkali, iné iba potriasli hlavou, poprešľapovali. Boli krásne. Čistučké, vyčesané, šťastné. Okamžite si získali celé moje srdce.

    Na kone som chodila už aj predtým, ale toto tu bolo, akoby som prišla domov. Všetkým som rozdala jabĺčka, čo som im priniesla, vyhladkala som ich. Jedna kobylka ma sledovala pozornejšie, ako ostatné kone. Bola ryšavá s bielou lysinou na čele a mala velikánske smutné oči. \"Toto bude teraz tvoja kobyla.\" povedala Jana - ošetrovateľka koní a trénerka - a ukázala priamo na ňu. \"Tá ťa bude učiť.\" \"Bude ma učiť kôň?\" Celkom ma to pobavilo. No ale možné je asi všetko. \"V papieroch má síce zapísané iné meno, ale voláme ju Pančucha. Pozri jej na nohy.\" Naozaj. Na všetkých nohách mala ponožky, len na ľavej prednej pančuchu. \"Choď do boxu, vyčistiju, nauzdi a nasedlaj!\" zaznel pokyn. \"To som ešte nikdy sama nerobila\" ozvala som sa nesmelo. \"No tak je najvyšší čas, aby ssi sa to naučila\" vyhŕkla Jana a ja som pochopila, že mi naozaj nič nedaruje. Nemala som strach. Od malička som sa koní nikdy nebála. Ale keď vojdete do malého boxu vedľa takého veľkého zvieraťa, a ešte

 k tomu máte asi meter dvadsať, tak rešpekt predsa len pocítite. Ale moja kobylka bola úžasná. Dovolila mi vtedy, a odvtedy stovky krát, oháňať sa neohrabane kefou aj žbilkom a pritom ju nechtiac štekliť, drgať, škriabať a kvákať pri česaní hrivy a chvosta. Trpezlivo znášala moje ťarbavé pokusy nasadiť jej ohlávku. Dodnes neviem, kde brala dôveru, že pritom nepríde o oko. Dovolila mi naťahovať jej uši, keď som jej zavesená celou váhou visela na hlave pri pokuse ohnúť jej ju nižšie, aby som dočiahla pozapínať uzdu. Ani raz ma neuhryzla, ba dokonca ani nestriasla. Poslušne stála a čakala, kým prídem na to, že ona síce oddane dvíha nohu, aby som jej mohla vyčistiť kopyto, len ja stojím z blbej strany, a so svätou trpezlivosťou znášala moje nezdarené pokusy vyhodiť jej na chrbát sedlo. Len niekedy si zhlboka vzdychla, alebo ku mne otočila hlavu, a v jej veľkých smutných očiach bolo toľko pochopenia a pokoja, že som ju nemohla nemilovať. Keď som ju vyviedla zo stajne, celá sa prem

 enila. Nozdry sa jej rozšírili, dych zrýchlil, niekoľkokrát zafŕkala a radostne, so vztýčenou hlavou vbehla do jazdiarne. Plná nadšenia a energie, plná života a radosti poslúchala moje nepodarené povely a hodinu po hodine ma naozaj učila, kedy mám do sedla zasadnúť, kedy jej chrbát odľahčiť, kedy oťaže pritiahnuť, kedy povoliť.

    Zamilovala som sa do nej tak, že som jej mala plnú hlavu deň čo deň. Kedy som len mohla, išla som jazdiť. Cvičila so mnou na jazdiarni, klusala, cválala a dokonca mi ukázala, aké je to úžasné preskakovať prekážky.

    Prišlo leto a s ním prázdniny. Teraz som na Ranči mohla byť každý deň. Vytrvalo som trénovala čoraz rýchlejší cval a čoraz vyššie prekážky. Jazdila som aj na ostatných koníkoch. Zvládala som to celkom dobre, hoci každý bol úplne iný. Ale vždy, keď som si znovu sadla na Pančušku, bolo to, ako keď si doma obujete svoje vyčaptané papučky. Poznali sme sa už dosť dobre. Ona vedela presne, čo chcem, a ja som vedela, ako sa kedy zachová.

    Ku koncu prázdnin mi Jana oznámila, že na jeseň chystajú súťaž v jazde na koňoch pri príležitosti ukončenia sezóny. A že na jeden parkúr by som mohla ísť aj ja. Žiaľ ale, nie na Pančuške, lebo tá je príliš stará a slabá, aby zvládla súťaž s viacerými jazdcami. Pridelili mi koňa, ktorý sa volal Loxly. Bol to žrebec. Bol celý čierny, lesklý s dlhou čiernou hrivou, obrovský, veľmi temperamentný.

       Priblížil sa čas súťaže. Nebo už nebývalo také modré, vietor prestal byť teplý. Aj muchy sa stratili. Nadišiel deň pretekov. \"Neboj to zvládneš. Si dobrá.\" sebavedome ma povzbudzovala Jana. Bola som trochu nervózna - môj prvý parkúr. Súťažiacich bolo asi sedemdesiat a ja som bola najmladšia a najmenšia. Prišla som na rad, na chrbát som dostala číslo, potľapkala Loxlyho po krku a vyrazili sme. Prvé dve prekážky boli ukážkové. Potom sa ale kôň rozhodol, že sa zblázni a vyrútil sa šialeným cvalom popri ohrade. Polovica divákov si asi myslela, že takto poletíme až niekam na Ukrajinu, druhá polovica ma videla v nemocnici. Nikto ale neveril, že ja dokážem toto rútiace sa poltonové zviera zastaviť. Našťastie, stalo sa. Oťaže som ťahala tak, že som mu skoro odtrhla hlavu, ale zastal. Bola som sklamaná, že som ten parkúr neprešla celý. Ale potešilo ma, že polovica z tých sedemdesiatich súťažiacich, všetko dospelí, ktorí jazdili dlhšia ako ja, a ktorí sedeli na Loxlym to nezvl

 ádli tiež. Mal proste svoj deň. Väčšinu jazdcov zhodil a ostatným spravil to, čo mne.

     Na Ranč som chodila ďalej. Loxlymu som dávno odpustila, že môj prvý parkúr nebol taký, ako som si vysnívala. Pančuška bývala čoraz viac unavená. Z chladu, a z veku, ktorý jej ťažil chrbát. Ale vždy, keď som vošla do stajne, nozdry sa jej rozšírili a oči zažiarili. Ani raz som za ňou neprišla s prázdnymi rukami. Vedela, že u mňa má vždy maškrtu. Mrkvičku, jabĺčko, suchý chlebík. Na jazdiareň išla síce vždy poslušne, odjazdila, ale tá jej iskra akoby už iba tlela. A potom, keď smutné upršané dni vystriedali znovu teplejšie, Pančuška chytila druhý dych. Tešila sa, poskakovala a dokonca jednému žrebcovi naznačovala, že ona nie je taká stará, že duša ešte žije, že to len kosti sem-tam nevládzu. Všetci sme si vydýchli a verili, že po zime, s jarou príde nová sila a Pančuška sa ešte vyteší z ďalšieho roka.

    Nadišla zima. Dažďové kvapky vystriedali snehové vločky, žltá zoschnutá tráva sa premenila na striebornú, potom ju prikryla snehová perina. Koníky sa hrali v sypkom snehu, vyšantili sa, vybehali, až sa im parilo z celého tela. Teraz boli prechádzky na Pančuške úplne iné. Všade ticho, len sneh šuchoril a kde-tu zavržďal konár, ktorý si povedal, že dosť bolo držania toľkej ťarchy, a celú tú kopu snehu zhodil na zem.

    Na Vianoce sme všetky koníky vyčistili a vyčesali. Mali už hustú zimnú srsť, jemnučkú ako plyš, takže boli nádherné. Každý dostal okrem ovsa aj veľkú kopu ovocia. Nech vedia, že je sviatok.

    V januári som ochorela a týždeň som na Ranči nebola. Potom jedného dňa zazvonil telefón a zo sluchátka zazneli slová: \"Ak sa ešte chcete rozlúčiť s  Pančuškou, tak príďte, lebo tu už dlho nebude. Je veľmi slabá, smutná a nič nechce žrať už tretí deň. . . \" Hrozne som plakala. Veľmi som si želala, aby to nebola pravda a modlila som sa, aby sa znovu pozviechala. Nevedela som si predstaviť, že by som ju stratila.

     Zobrala som zväzok šťavnatej mrkvy a išla som za ňou. Sneh vržďal pod nohami ja ja som si celou cestou opakovala: \"Prosím nech to nie je pravda. . . \"

    Vošla som do stajne. Pančuška stála ubiedená, so zvesenou hlavou a na jej prepadnutom chrbte bolo vidno každý rok, ktorý prežila, každú prekážku, ktorú preskočila, každé žriebätko, ktoré porodila, všetko. Nežne som ju oslovila. Zodvihla hlavu a jej oči boli rovnako krásne ako vždy. Spoznala ma. Prišla som k nej, objala ju, zaborila tvár do jej teplej mäkkučkej šije a bez slov som jej povedala všetko, čo som k nej cítila každý deň, čo sme boli spolu, aj čo sme spolu neboli. Slzy mi tiekli dolu lícami. Vyhladkala som ju a vybozkávala. \"Pozri, čo som ti priniesla\" povedala som jej a vybrala zväzok mrkvy. \"Ona to už asi nebude chcieť\" povedala smutne Jana. Ale Pančuška zodvihla hlavu, ovoňala mrkvičku, odchňapla z nej riadny kus a potom ju zjedla všetku. Prvé jedlo po troch dňoch. Žiaľbohu aj posledné, ako sa neskôr ukázalo.

     Zostala som pri nej až do večera. Na chvíľu akoby bola ožila. Reagovala zvedavo, zaujímala sa, čo sa okolo nej robí, aj keď už nevládala urobiť ani krok, aby sa pozrela kúsok ďalej. Večer som sa s ňou rozlúčila. Odstrihla som si z jej nádhernej melírovanej ryšavo-blonďavej hrivy hustý prameň, pobozkala som ju a odišla.

    Už som ju viac nevidela. O dva dni zomrela. Dožila sa nádherného vysokého veku v plnom zdraví a sile. O štyri dni by bola mala 24 rokov. Navždy pre mňa zostane mojím prvým koníkom, ktorý mi hlboko vrástol do srdca a navždy tam bude mať svoje miesto.

 

 

Tento pravdivý příběh poslala:

Autor: Ivona ,

9.8.2007 

 

 

Ozvena kopýt

Sdílet