Ja bysom chcela koníka... |
|
Okolo krku dostal červenú mašľu a s určitou námahou ste ho napchali pod vianočný stromček. Jediný problém bol udržať ho tam až do Štedrej večere a dávať pozor aby mu do očí nenapadalo ihličie. Teraz však keď je po sviatkoch čo s ním? Obývačku už okupovať nemôže. Beztak vám už zožral všetky kvety a pustil sa aj do vášho zeleného gauča. Nastalo vážne rozhodnutie. To zviera musí ísť preč z domu! Zamietnite všetky prosby aby mohol bývať vo vani, prípadne v jednej posteli s vašou ratolesťou. Kôň potrebuje pohyb. A kolieska okolo jedálenského stola mu stačiť nebudú. Presunuli ste teda koňa von. Hneď na to ste ho vrátili naspäť, lebo na vaše veľké prekvapenie vám utiekol. Kto by to bol býval povedal, že keď nemáte plot, tak on tam neostane... Pustili ste sa teda do stavby oplotenia. Po hodinách driny, opätovných odchytoch nepárnokopytníka (lebo niekto nevie za sebou zatvoriť dvere), nadávkach, malých tržných ranách a prekonaní šoku koľko peňazí ste kvôli tomu zase vyhodili, je múr a la Pevnosť Boyard hotový. Teraz sa už môžete kochať výhľadom z vášho okna. Hrdosť vtelená do koňa sa vám premáva hore dole po pozemku. Tam vytrhne kopytom kus anglického trávnika, tam zdevastuje manželkin pokus o pestovanie zeleniny a nehovoriac o tom, že všade sa nachádzajú hromádky niečoho zvláštne zapáchajúceho(a krtince to nie sú). Okrem toho pohľad na drkotajúceho sa koňa vo vašej garáži nie je práve vábny. Nasleduje preto ďalšia stavba. Stajňa. Zahodili ste preto plány od bazéna a smutne pozeráte na miesto na záhrade kde mal stáť. Teraz tento kus pôdy bude okupovať najlepší priateľ vášho dieťaťa. (V tejto fáze začínate premýšľať prečo ste radšej nekúpili psa ako vám radila vaša matka.) Po nákupe v stavebninách a návrate domov zložíte materiál na určenom „fleku“. Cestou tam ste zistili, že po rokmi pestovanom trávniku už niet ani stopy. Zato stopy od podkov sú všade. Okolie vášho domu sa čoraz viac začína podobať na domovinu divokých príbuzných pôvodcu stôp. Správne. Step. Mohli by sem chodiť deti zo školy namiesto hodín geografie alebo biológie. Zmena vegetácie sa tu dá pozorovať na vlastné oči a preto by mohla slúžiť vaša (kedysi) záhrada ako učebná pomôcka. No naspäť k stajni. Pustili ste sa do práce. Po troch hodinách premýšľate prečo ste si niekoho nenajali vzhľadom na to, že nie ste schopný postaviť ani bunker nieto príbytok pre koňa. Po ďalších dvoch hodinách to urobíte. Odborníci prídu, urobia ešte väčší neporiadok než tam bol, vypijú vám všetky zásoby piva, ktoré ste mali zašité za tujami a horko-ťažko zbúchajú niečo čo pripomína váš náčrt. Zaplatíte im posledné peniaze a keď si myslíte, že už konečne budete mať pokoj, príde plod vašej lásky za vami. A začne počítať. Sedlo 1x. Uzda 1x. Dečka pod sedlo 3x (jedna na vychádzky, jedna na tréning a jedna na súťaže). Bandáže 2x (alebo radšej 4x). Deka letná 1x. Deka zimná 1x. Deka odpocovacia 1x(o chvíľu bude mať ten kôň väčší šatník než vy...). A samozrejme „výzbroj“ jazdca: prilba, chapsy, topánky, rukavice, bičík, rajtky... V polovici zoznamu ste radšej prestali vnímať. Rozlúčili ste sa s novou širokouhlou plazmovou televíziou, nasadli do auta a pobrali sa do najbližšieho jazdeckého obchodu. Ten je k vašej radosti vzdialený od vášho bydliska necelých 400km. Ale čo by ste pre radosť v detských očiach nespravili? Po nákupe, kedy ste minuli aj úspory na dôchodok sa vrátite domov. Aspoň chvíľu bude ticho si poviete. Omyl. Tréner. Kto? No tréner. A nie hocijaký. Je to majster sveta vo všetkých jazdeckých disciplínach, momentálne už na dôchodku. Platíte mu už len za to, že dýcha rovnaký vzduch ako vy. Jedna hodina s ním vás stojí približne toľko čo mesačný nájom. Tréning ako inak musí byť pravidelný. Gratulujem! Práve ste zbankrotovali! Predať koňa? V žiadnom prípade. Radšej nebudete jesť. Do práce chodíte peši, oblečenie máte len jedno na všetky príležitosti. Spíte na zastávke. A to všetko pre potešenie vašej vlastnej krvi. Čo však teraz? Cŕŕŕŕŕŕn! Preberte sa! Nočná mora je našťastie za vami. S obrovskou úľavou zisťujete, že spíte vo vlastnej posteli. Chladnička je plná. Záhrada nepripomína vojnové zákopy. Široko – ďaleko ani len konský chlp. Vaše šťastie sa nedá opísať. A v tej chvíli príde za vami kto? Malý človek, ktorý si zvykol nazývať vás rodičom. „Ja by som chcela koníka...“ Ozve sa prosebný hlások. A k tomu pár očičiek s prosíkavým pohľadom. Až vám prejdú zimomriavky po chrbte. Urobíte tomu veľmi rýchly koniec. Jedna – dve výchovné po zadku a vaše nechápajúce dieťa sa stiahne späť. Koňa však dostane. Je plyšový a ku šťastiu mu stačí raz za čas ho zbaviť prachu.
Autor: Simona Mišunová Zemianske Kostoľany - Slovensko 30.3.2009 |