Majestátne arabské plnokrvníky preháňajúce sa v rozžeravenom piesku. Slnko sa zrkadlí v žiarivej srsti žrebcov a horúci púštni vietor žhaví neskrotné srdcia tých najušľachtilejších.  Krása pohybu ťa chytá za srdce a ty túžiš ocitnúť sa na tom rozprávkovom mieste.

Egypt. Krajina slnka, piesku, mora a arabských koní. Znie to ako sen. A snom to skutočne iba je. Určite existuje miesto, kde život koní rozprávkou nazvať sa dá. No táto komnata je pre nás smrteľníkov zamknutá a spoznať môžme iba to, čo každého kto trochu lásky cíti k zvieratám, chytí za srdce.

Život koní v Egypte

zpět

Taxikárovi sme vysvetlili ciel našej cesty a ten nás zaviezol mimo mesta, kde sa týčilo už len zopár schátralých budov. Jeho bláznivá jazda nemala konca a my sme sa modlili aby sme tam už boli. Z nenazdanie taxík zastal uprostred ničoho, len schátralá budova a kôň uviazaní reťazou o sud naznačoval, že sme pri stajniach. A skutočne to bolo tak. Majiteľ nás vrelo privítal a začalo zjednávanie. Po dojednaní ceny za jazdu sme s veľkým očakávaním hľadeli do tmavých útrob budovy, kde mali ustajnené kone. V tom starší pán vyvádzal dva kone a mne v tej chvíli preletela hlavou myšlienka. „Chúďatá a to na nich máme jazdiť.“ Slnko bolo už síce celkom nízko, ale aj tak bola neznesiteľná horúčava. Koníky evidentne unavené, no možno unudené životom neprejavovali žiaden náznak radosti. Kto by sa radoval, keď celý deň stojí v tmavej maštali a čaká kedy prídu turisti a vytiahnu ho na horúce slnko. Nikde žiadnej zelene ani vody s ktorej by sa mohli napiť. Zelený pasienok je rajom a ja som sa práve ocitla v pekle.

 

Žalostný pohľad a  smútok na duši aspoň na chvíľku ukolísala jazda púšťou, s krásnym výhľadom. Aspoň na chvíľku bol život nádherný. No koniec rozprávky bol na dohľad a mne aj ľúto prišlo ako nízko sme cenu zjednali, len keby bolo jasné, že aspoň polovica z toho čo sme zaplatili pôjde na lepší život týchto koní, dala by som dvojnásobok. Vrátili sme sa naspäť, zosadli z koní a tie už zháňali do ďalšej roboty.

V porovnaní s priemerným životom koní u nás a tam je to sto k jednej. Kôň je v Egypte nástrojom obživy. Je braný ako nástroj, ktorý má uživiť niekoľkočlennú rodinu a až potom príde rad aj na neho samého. Platí pravidlo, že kto chce žrať musí na to zarobiť. A to doslovne. Cítiť určitý rešpekt a lásku ľudí k týmto zvieratám, ale všetko je to ukryté pod tvrdou škrupinou prežitia.

Dokonale funkčný výstroj? Pokial sedlo drží po kope a zubadlo koňovi z papule nevypadáva je to v poriadku. A nejaké tie odreniny a otlaky? Tie sa tu neriešia. Žasla som nad odolnosťou a ochotou koní, ktorú bolo cítiť v každom ich kroku aj napriek stavu, ktorý sa neodvažujem nazvať životom.

 

Či už kone žijúce v meste alebo mimo, ich osud je veľmi podobný. Už od malička si musia zvyknúť na to, čo ich bude sprevádzať celým ich životom. Žriebätko stojace osamote pri kamennej hradbe mesta, pasúce sa medzi odpadkami na suchých bodliakoch ma chytilo za srdce. Takto sa ich život začína a skončí uprostred mesta, kde v koryte rieky, či skôr stoky, nehybne leží telo bez duše, rozkladajúce sa na žeravom slnku. Aj takýto koniec čaká na kone, ktoré verne slúžili, ale nemali to šťastie narodiť sa na krajšom mieste.

Cítila som strašný smútok a túžbu všetky kone pobrať zo sebou do lesou, na lúky a ukázať im raj ktorý nikdy nespoznajú. Takto sa rozplynul môj sen o rozprávkovej krajine neskrotných arabských koní a jediné čo ostalo mi boli len oči pre plač nad životom obyčajných koní, ktorým osud nenadelil krajšieho miesta na zemi.

 

 

Autor foto: Martin Nagy

Autor textu: Lenka Blublová

Ivanka pri Dunaji - Slovensko

7.2.2008

Cieľom cesty do Egypta neboli ani tak slávne pyramídy, ako skôr túžba zajazdiť si púšťou na arabskom koni pri zapadajúcom slnku. Sen sa mi splnil, ale otvoril mi aj oči.  Už viem, aký ťažký je život koní v tejto krajine.